Mramorovanie

Mramorovanie je súhrnný názov pre techniky imitácie mramoru alebo dekoratívnych kameňov. Tieto techniky sú veľmi staré, pretože mramor bol považovaný už v stredoveku za veľmi ušľachtilý materiál a tiež jeho ťažba a spracovanie boli technicky náročné a teda aj veľmi drahé. Už v gotike sa s obľubou napodobňoval maľbou a úpravou povrchu kameň, hlavne na fasádach, ale aj vo výzdobe interiérov tam, kde prostriedky stavebníka nestačili na použitie pravého prírodného materiálu. K rozvoju používania mramoru k dekorácii interiérov prišlo predovšetkým v období talianskej renesancie. Neskôr sa začali tieto nákladné mramorové dekorácie napodobňovať lacnejšími technikami, a to buď štukatérskymi alebo maliarskymi.

Druhy mramorovacích techník.

Štukatéri napodobňovali mramor pomocou rôznych techník maľby. V 18. a 19. storočí sa mramorovacie techniky používali v širokej miere k výzdobe interiérov aj mobiliárov.

Rozoznávame techniky imitácie mramoru maliarskym spôsobom – teda náterom a techniky imitácie mramoru štukatérskym spôsobom – teda nanášaním.

Pri imitácii mramorov musíme mať základné poznatky napodobňovaného materiálu, predovšetkým druhov mramorov podľa farby a charakteristickej kresby. Napodobňujú sa väčšinou známe a typické druhy ako sú napríklad:

biely kararský,

čiernozlatý portor (porte d´or),

žltý sienský,

červený slivenecký,

fialový marocký,

zelený morský (vert de mer),

kubánsky (hadec),

mušľový vápenec,

alebo aj iné horniny, napríklad farebné pieskovce alebo  kryštalické horniny, ako je žula či labradorit.

Náterové techniky.

Maliarske imitácie mramorov vychádzajú z použitia bežných techník oleja alebo tempery a rozvinutých olejových techník, voskových či vodových lazúr.

Imitácie mramoru sa robia úplne bežne na drevenej, štukovej, lepenkovej alebo kamennej podložke. Tieto podložky treba vždy upraviť tak, aby sa vytvoril pevný povrch, vhodný pre zvolenú techniku. Drevenú podložku prebrúsime brúsnym papierom a napustíme fermežou. Potom ešte vytmelíme olejovým tmelom, ktorý znova prebrúsime. Na takto pripravený povrch môžeme naniesť základný náter, a to buď pomocou olejovej, alebo temperovej beloby.

Na omietke a štuke upravujeme podklad buď napúšťaním zriedeným ľanovým olejom v terpentýne alebo zriedenou napúšťacou fermežou v prípade, že mramorovanie bude robené v technike oleja alebo mastnej tempery, glejovou vodou eventuálne roztokom kazeínu v prípade použitia vodových techník, suchej tempery alebo gvašu.

Kovové podklady upravujeme spôsobom zodpovedajúcim bežným náterovým technikám – grafitový základ spojený kvalitnou fermežou, ďalšia vrstva tvorená olejovou belobou. Mramorovanie sa na kove robí výhradne olejovou technikou.

Na kameni – obvykle to býva pieskovec, opuka, vápenec alebo žula sa postupuje rovnako ako na štuke stým, že základný penetračný náter môže byť odpovedajúcim spôsobom zriedený.

Príklady pracovných postupov:

Použitie tzv. liehovej techniky

Základný náter prevedieme v ľubovoľnej technike. Natretú základnú plochu potom zjemníme brúsnym papierom, čisto zbrúsime a brúsny prach starostlivo odstránime. Potom si pripravíme vhodnú lazúru spojenú pivom, octom, alebo dextrínom. K náteru použijeme obyčajný, guľatý štetec, ale lazúru môžeme nanášať aj mäkkou prírodnou hubkou. Lazúru musíme namiešať tak, aby nebola príliš riedka, a tak aby jej tón nebol silnejší než základný odtieň podloženého náteru. Akonáhle základný náter lazúrou rovnomerne pokryjeme, chytíme mäkkú hubku alebo tupovací štetec, dobre nasiaknutý lazúrou a pomocou nich vytvárame mramorovú štruktúru s výraznými svetlými a tmavými miestami. Takúto plochu necháme potom kratšiu dobu v kľude, aby sa časť vody vyparila. Potom namočíme dlhý plochý štetec do liehu a celú plochu prestriekame. Striekance musia byť rovnomerné a nie príliš veľké. Pri správnom postupe vytvoríme pomocou liehového postreku nepravidelné škvrny pripomínajúce štruktúru mramoru.

Mramorovanie pomocou husieho pera.

Jemnú vrstvovitú štruktúru sedimentárnych hornín napodobníme najlepšie pomocou husieho pera, alebo celého husieho krídla. Mramorovanie môžeme robiť v technike oleje, alebo v technike vodovej lazúry. Perá môžeme zastrihnúť tak, aby hrúbka maľovanej vrstvy bola rovnaká a mala ostré kontúry. Pri použití olejovej techniky namáčame pero do terpentýnu, pri vodovej technike do liehu. Vytvárajú sa tak zaujímavé pravidelne vytierané línie, ktoré zdôrazníme šikmo prebiehajúcimi tmavými alebo svetlými žilami. Štruktúre potom dáme potrebnú hĺbku ešte lakovou lazúrou.

Imitácia kararského mramoru.

Starostlivo vybrúsenú hladkú a suchú bielu základnú plochu natrieme polomastným olejovým smaltom, do ktorého ešte za vlhka nanášame dlhým gulatým štetcom nepravidelné škvrny v odtieni studenej bielej farby. Po zaschnutí plochu prestriekame štetcom namočeným v terpentýne. Tým dôjde k čiastočnému splynutiu okrajov ostro ohraničených škvrnách a k vytvoreniu nových. Po uschnutí celý náter jemne prebrúsime a vyleštíme do pololesku.

Imitácia čiernozlatého mramoru (porte d´or)

Tento druh mramoru bol veľmi obľúbený v období renesancie v Taliansku a vo Francúzsku, odkiaľ tiež pochádza. Má charakteristické zlatožlté a biele žilky. Vlastnú základnú štruktúru má vytvorenú z čiernych a čiernošedých veľkých škvŕn, ktoré sú premiešané bielymi a svetlošedými veľmi jemnými žilkami.

Biely vybrúsený podklad natrieme základným čiernym alebo šedočiernym odtieňom. Na tento základ striekame alebo tupujeme šedé alebo naopak čierne okrúhle škvrny. Pokiaľ chceme vytvoriť silné svetlé škvrny, vytrieme gumovou stierkou alebo koženým tampónom v mokrom nátere nepravidelné pruhy. Po zaschnutí základného náteru a jeho mierneho prebrúsenia nanášame do vynechaných pruhov plochým štetcom  zlatožlté a okrové výplne. Ich nepravidelné sfarbenie dosiahneme tak, že plochý štetec namočíme jedným okrajom do beloby a druhým okrajom do zlatého okra alebo chrómovej žlte. Ostré biele žilky rysujeme buď násadou štetca, alebo ihlovým nástrojom. Hotovú imitáciu natierame priesvitným lakom, ktorý lomíme malou prísadou beloby.

Imitácia sliveneckého mramora..

Jeho najznámejší druh má farbu čerstvého hovädzieho mäsa. Sú však tiež známe odrody s jemnými šedými odtieňami. Napodobenie sa najlepšie robí v octovej alebo pivnej lazúre. Na základnú brúsenú belobu nanesieme plochým štetcom sienu pálenú, zmiešanú s rumelkou a kaselskou hneďou a s malou prísadou kaput mortua. Nahnedlé škvrny môžeme vytvárať tiež čiernou lazúrou. Mäsovú štruktúru dosiahneme tak, že nepravidelne nanesené červenkavé odtiene premačkáme hrudou z pokrčeného papiera. Ostré biele žilky kreslíme násadou štetca alebo dreveným rydlom. Na záver vytvoríme malým plochým štetcom spleť hnedočervených tmavých žiliek a to za použitia mastnej tempery alebo olejovej farby. Keď celá maľba uschne, natiera sa mastným priehľadným lakom s niekoľkými stopami beloby.

Imitácia žltého sienského mramoru v olejovej lazúrovej technike.

Pre tento svetlý, teplo žltý mramor sú charakteristické škvrny zo žltočervených a tmavohnedých úlomkov vedľa hniezd vyplnených kremičitým, mliečno zakaleným gelom.

Vybrúsenú základnú bielu plochu natrieme za použitia plochého gussovského štetca v pásoch prírodnou sienou v glejovom pojidle. Gumovou stierkou pásy rozdelíme. Iným štetcom nanesieme nepravidelné hlinité vrstvy namiešané z riedkej sieny pálenej a sieny prírodnej lomenej malým množstvom ultramarínu a kaput mortua. Ostrejšie pukliny v štruktúre napodobníme plochým špicatým vlasovým štetcom. Behom postupného zasychania olejových lazúr vytrieme koženým tampónom biele žily so žltými okrajovými pásmi. Po úplnom uschnutí vrstiev celú kresbu jemne prebrúsime a lakujeme riedkou krémovou alebo bielou lazúrou.

Imitácia zeleného alebo tiež morského mramora (vert de mer) alebo zeleného kubánskeho hadca.

Zelený mramor alebo morský mramor je kryštalický modrozelený až olivovozelený vápenec s výraznou kresbou pripomínajúci morské vlny. Pre imitáciu použijeme základný náter namiešaný z modrozelenej farby (chrómová zeleň), umbry, okru a beloby v glejovej tempere. V nátere si tupovaním hubkou a husím perom vyznačíme vlnitú štruktúru. Tampónom nanesieme tmavšie odtiene tak, že tampón silne nasiaknutý farbou pritláčame do vlhkého náteru. Po uschnutí jemne prebrúsime a nanesieme na neho širokým štetcom lakovú lazúru, v ktorej plochým a špicatým vlasovým štetcom vytvárame tmavé čiernozelené žily olejovou farbou, žily prebiehajú kolmo cez svetlejšiu kresbu. Dokončenú imitáciu natrieme bielou voskovou lazúrou alebo veľmi riedkou vrstvou lakovej lazúry prifarbenej prísadou litopónu alebo plavenej šampanskej kriedy.

Imitácia červeného marockého ónyxu.

Marocký ónyx je tmavočervený až červenofialový polodrahokam vrstvenej štruktúry s bielymi až šedými žilami.

Na vybrúsený biely podklad natierame tmavou sýtou červeňou (rumelka a kostná čerň) plochým štetcom široké pásy. Vrstvenú štruktúru napodobníme vytieraním husím perom, jemnejším gumovým hrebeňom alebo aj krátko zastrihnutým plochým štetcom. Často prerušované diagonálne bežiace žily vyznačíme najprv ešte v mokrej vrstve vytreným koženým tampónom a potom ich obtiahneme ostrou kresbou belobou, lomenou okrom a šeďou. Po dôkladnom zaschnutí lakujeme veľmi slabou bielou lakovou lazúrou.

Použité fotky: zdroj internet

Marocký štuk-Tadelakt

Marocký štuk alebo tadelakt je dekoratívna omietka na báze vápna, čisto prírodného charakteru, ktorá sa používala už v starej antike. Povrch tejto omietky je veľmi jemný, hladký a po finálnej úprave lesklý. Marocký štuk má vynikajúce termoregulačné účinky a ďalšou jeho vynikajúcou vlastnosťou je, že je vodeodolný a teda je vhodný i do vodou veľmi exponovaných miest (napr. do sprchy, kúpeľne, kuchyne).

Je to starodávna technika pochádzajúca z orientálneho Maroka. Hlavnými zložkami, ktoré sa podieľajú na výslednom efekte, sú do zmesi pridaný mramorový prášok a popol. Nanáša sa v dvoch vrstvách, ktorých konečnou úpravou je zhutnenie lyžicou a zapracovanie ochranného mydla kameňom. Takýto povrch sa stáva vode odolným a nadobúda nádych lesku. Pre jeho vlastnosti, vytlačil použitie obkladov v mnohých kúpeľniach, sprchových kútoch, kuchyniach. Jednou z výhod je celoplošná vrstva bez špár, čím je zabezpečená a zaistená vysoká antibaktériálnosť, k čomu napomáha vápenné zloženie, ktoré pôsobí dezinfekčne. 

Obsah tadelaktu sa nanáša na pripravený povrch v dvoch vrstvách. Spodná vrstva sa nechá zavädnúť, nanesie sa na ňu vrchná vrstva, a keď zavädne, začneme tadelakt leštiť tvrdým hladkým kamienkom. Na malej ploche ním vyvinieme veľký tlak a vďaka tomu sa postupne uzavrú póry na povrchu omietky. Nakoniec sa natrie marseillským mydlom, ktoré opäť zapracujeme kamienkom do povrchu.

Prírodnými omietkami neskúšajte omietať staré glejové alebo kriedové nátery, povrchy natreté olejovými alebo plastovými nátermi, kovy, hladké nenasiakavé a trvalo vlhké podklady. Zloženie výlučne z prírodných materiálov je pre organizmus človeka neškodné. Takéto omietky neobsahujú alergény a sú priedušné, PH neutrálne, na dotyk nie sú chladné a nepôsobia umelo. V interiéri vytvárajú optimálnu, zdraviu prospešnú klímu. Interiérové prírodné omietky sú alternatívou pre tých, ktorí uprednostňujú tradičné spojenie s prírodou a staré techniky. 

Ak by ste chceli čosi podobné aj v exteriéri, musíte rátať nielen s väčšou prácnosťou, ale aj investíciou. Môžete sa však inšpirovať predkami, ktorí sa o vonkajšie omietky pravidelne starali alebo ich ochránili dostatočným presahom strechy a osadením stavby výraznejšie nad terén. Aby zostala prírodná hlinená omietka do exteriéru naozaj prírodnou a dostatočne trvácnou, výskumníci stále experimentujú s jej zložením. Inak by musela totiž obsahovať stabilizačné chemické zložky, čo je pre ekostaviteľstvo neprijateľné.

Zloženie: Prírodné hydraulické vápno, kremičité piesky s odstupňovanou zrnitosťou, mramorová múčka, hlina, popol, kremelina, celulóza. 

Tadelakt sa dá kúpiť aj ako namiešaný prášok, ktorý sa vmieša postupne do udaného množstva čistej, studenej vody. Používa sa pri tom vŕtačka s habarkou alebo miešací stroj. Nechá sa 30 min dozrieť a ešte raz sa premieša. Namiešaný tadelakt treba spracovať v priebehu 8 – 10 hod. 

 

Nástroje: Berberi v Marákeši pracujú so skutočne jednoduchými ale účinnými nástrojmi. Najdôležitejší nástroj je kameň, ktorý je s pribúdajúcim časom používania  stále hladší, lepší a cennejší.

Iné používané nástroje sú: Lyžice na nanášanie, porovnateľné s našimi murárskymi lyžicami, malé, vlastnoručne zhotovené drevené rozotieracie doštičky, a malé, zo zvyškov plastu zhotovené špachtle. Pri zhutňovaní lyžicami z ušľachtilých ocelí sa môže vytvárať šedý kovový oter. Lyžice z pružinovej ocele produkujú oteru menej. Treba dať pozor, aby tadelaktované povrchy pri zhutňovaní lyžicou neboli príliš suché. Čím sú suchšie, tým viac je kovového oteru. 

Vhodný kameň sa hľadá v prírode, v obchodoch s kameňmi alebo v ezoterických obchodoch s liečivými kameňmi. Vhodné kamene vznikajú z tvrdej hustej horniny napr. bazaltu alebo achátu. Kremene by mali mať priemer max. 8 cm a jednu skutočne hladkú, plochú a málo zvlnenú plochu. Pretože ideálne kamene sú dosť zriedkavé, môžu sa vhodné kamene za mokra vybrúsiť brusným prostriedkom na sklenenej platni. 

Vhodné podklady:

Tadelakt sa môže robiť na hydraulickú vápennú omietku ako aj na vápenno-cementové omietky. Povrch omietky nemá byť príliš hladký, ale natiahnutý lyžicou, hladítkom, alebo prehobľovaný hoblíkom. Omietky nemusia byť presne vyrovnané hladítkom. K marockému prostrediu sa veľmi dobre hodia mierne vlnité, len lyžicou vytvorené omietky. To znamená, že staré omietky majú byť odstránené, alebo otlčením pripravené pre novú vápennú omietku.

Namiesto suchej stavby so sadrokartónom alebo sadro-vláknitými doskami odporúčame stavbu z dosák z drevenej vlny s magnezitovým spojivom (heraklit) ako nosičom omietky. Suché vápenné a vápenno-cementové omietky treba vopred namočiť a pieskujúce podklady dôkladne omiesť a spevniť kazeínovým základom. Treba odstrániť zhluky spojiva a z betónu odstrániť zvyšky debnárskeho oleja. Odstrániť zle držiacu omietku a časti muriva opraviť materiálom toho istého druhu.

Spracovanie:

Krátky popis postupu obvyklého v Maroku: Tadelakt sa nanesie lyžicou a rozotrie sa malou drevenou roztieracou doštičkou a tým sa trochu zhutní. Potom sa vyhladí plastovou špachtľou a kameňom krúživými pohybmi. Tadelakt musí byť zavädnutý tak, že sa dá leštiť. Tento okamih závisí od sacej schopnosti a zvyškovej vlhkosti podkladu ako aj od poveternostných podmienok, a môže sa prípad od prípadu veľmi líšiť.

Postup v našich podmienkach: Benátskou lyžicou sa natenko nanesie tadelakt, nechá sa zavädnúť a nanesie sa druhá vrstva. Keď je zavädnutá, vyhladí a vyleští sa benátskou lyžicou. Plastovou špachtľou sa dajú uzavrieť malé póry a dierky. Hladiace mydlo sa nanesie mäkkým štetcom tak, aby sa povrch nasýtil. Po krátkom zavädnutí vyleštíme plochu kameňom. Tým vznikne vysoký lesk a povrch bude odpudzovať nečistoty a vodu a bude vhodný do vlhkých priestorov. 

Chemicky tu vznikne vodou nerozpustné vápenné mydlo tým, že mydlo reaguje s vápnom v podklade. Púnsky vosk sa použije, keď chceme vysoký lesk, a nanesieme ho tenkou vrstvou pomocou benátskej lyžice a po uschnutí vyleštíme lyžicou. Emulzia karnaubského vosku môže byť tiež použitá na zvýšenie lesku. Emulzia sa rozotrie mäkkou utierkou a vyleští. 

Údržba: Čistíme vodou, v prípade potreby s prídavkom marseillského mydla. Povrch umývame mäkkou handrou alebo špongiou.

Nepoužívame žiadne čistiace prostriedky pre domácnosť alebo tvrdé špongie. Pri nanášaní tadelaktu v dosahu striekajúcej vody sa má po 2 – 3 dňoch schnutia naniesť druhý raz hladiace mydlo. Mydlo sa môže rovnomerne vyleštiť zvitkom mäkkej látky vloženej do plastového vrecka.

Použité fotky: archív autora, http://www.tierrafino.cz/tadelakt.html

Štukolustro

Štukolustro sa podobá umelému mramoru, farby sa nemiešajú do malty ale nanášajú sa vo farebnej lícnej vrstve. Pred nanášaním jednotlivých vrstiev sa musí podklad očistiť, zbaviť prachu a navlhčiť. Existujú dva spôsoby štuka lustra:

1. na podkladovú omietku sa nanesie lícna omietka z alabastrovej sadry rozmiešanej v glejovej vode, pre spomalenie tuhnutia sa používa vápenná voda – získa sa tým belostná omietka. Ak má byť farebná pridá sa do lícnej vrstvy omietky farebný pigment. Po zatiahnutí sa lícna vrstva prežehlí žehličkou. Keď hmota úplne zatvrdne, napustí sa roztokom ľanového oleja s terpentínom a navoskuje sa včelím voskom.

2. na stenu sa nahodí hrubá vápenná omietka zo starého, dobre uležaného vápna a čistého riečneho piesku hrubšej zrnitosti a uhladí sa dreveným hladítkom.  

Na zaschnutý podklad sa nanesie druhá  podkladová vrstva z jemnej vápennej malty, ktorá sa dreveným hladítkom zahladzuje tak, aby nepraskala.  

Tretia vrstva sa robí z dobre uležaného vápna a z mramorovej múčky a uhladí sa dreveným hladítkom.  

Štvrtá vrstva sa nanesie po 8-10 hodinách a robí sa z mramorovej štuky (múčka, scedené vápno) a poriadne sa vyhladí mosadzným hladítkom.  

Na túto vrstvu sa nanesie farebná zmes zo scedeného uležaného vápna, jadrového mydla rozpusteného v teplej vode, smoly, vosku, a zemitých farieb zmiešaných za tepla a stálymi na svetle. Lícna plocha sa zmesou maľuje v jednom tóne, alebo sa rôznymi tónmi napodobňuje vzhľad mramoru. Omietka sa potom žehlí žehličkou alebo sa  vyhladzuje kameňmi do zamatového lesku. Po uschnutí sa asi za osem až desať dní natiera mydlovým lúhom, leští sa flanelom, voskuje sa a zase leští flanelom až kým sa nedosiahne vysoký lesk. Veľké plochy sa žehlia bez prerušenia, aby nebolo vidieť nadrábanie.

DRUHY ŠTUKOLUSTRA:
Priame štukolustro

Návrh sa prepauzuje na omietku a prekreslí latexovou farbou alebo tušom. Z pripravenej sadrovej zmesi sa režú pláty hrubé 1 – 1,5cm a prilepujú na podklad, prekrývajúce časti sa orežú podľa kresby, takto sa pokryje celá plocha. Potom sa plocha vyrovná zoškrabovaním, hladením – má byť čo najrovnejšia, pretože suchá sadrová zmes sa veľmi ťažko brúsi. Štukolustro potrebuje dlhšiu dobu, aby dostatočne vytvrdlo. Potom sa brúsi za mokra pemzou alebo brúsnym papierom na brúsenie za mokra. Povrch sa často oplachuje. Ďalej sa povrch tmelí tmelom vo farbe príslušnej plochy, až kým nevznikne dokonale rovný a hladký povrch. Na záver sa leští achátom alebo krveľom, čím sa dosiahne lesk podobný mramoru.

 

Žehlené štukolustro. 

Nepracuje sa so sadrovými zmesami, ale na jadrovú omietku sa nanáša zmes piesku s dobre uležaným haseným vzdušným vápnom. Ešte do vlhkého sa maľuje lazúrnymi farbami: akvarelovými alebo krycími  temperovými. Striedaním lazúry a krycej techniky vznikne zaujímavá, živá maľba. Žehlí sa za mokra nie veľmi studenou (vznikli by škvrny), ani nie veľmi horúcou žehličkou (spálili by sa pigmenty – stmavli by). Žehlí sa miernym tlakom, nie hladením. Účelom plochy je povrch vyrovnať. Žehlí sa tak dlho, až je povrch lesklý. Žehlenie vyžaduje dlhší cvik.

 

Maľované štukolustro.

Je to maľba do vlhkej vápenno-sadrovej omietky technikou fresky. Omietka sa nanáša v niekoľkých vrstvách od jadra až po vrchnú hladkú vrstvu. Kým je ešte vlhká, maľuje sa na ňu vlasovými štetcami farbami rozrobenými vo vode. Po dôkladnom vyschnutí maľby sa leští politúrou pripravenou z vosku rozpusteného v terpentíne. Politúra sa nanáša mäkkou handrou alebo štetcom.

Nepriame štukolustro.

Na zhotovenie nepriameho štukolustra sa používa hrubšie sklo veľkosti zamýšľaných platní. Pod sklo sa položí plsť, aby tlakom sadry neprasklo. Na platniach sa urobí rám, pod sklo sa podloží výtvarná kompozícia, ornament. Sklo sa pred liatím sadry separuje. Zafarbená sadrová zmes sa nanáša vliatím z kornútka, kvapkaním zo stierky a podobne. Mokré materiály možno priamo na skle miešať, čím vznikajú mramorové vzory. Pri výtvarných kompozíciách sa postupuje od detailov po väčšie celky. Po nanesení farebnej sadrovej vrstvy sa nanáša vrstva z lacnejšieho druhu sadry, do ktorej sa vtláča laminát – ľanové plátno, sklený laminát, mosadzné, pozinkované pletivo. Suché platne sa snímajú zo skla tak, že sa najprv rozoberie rám a potom sa sklo nakloní. Separované sklo sa od suchej sadry ľahko oddelí. Hladká lícová strana sa po zaschnutí napustí ľanovým olejom, ktorý oživí farby. Pórovitý povrch sa upraví brúsením.

Použité fotky: ŠÚV Ružomberok

Scagliola

Technika scaglioly nie je v podstate nič iné ako intarzia v umelom mramore. V 16. a 17. storočí nahradzovala techniku pietra dure, ktorá bola pracná a nákladná, pretože vyžadovala kamenársku techniku. Pre tento výrobný spôsob sa nehodí ako základný materiál obyčajná alabastrová alebo štukatérska sadra, pretože je mäkká a ostré hrany špár jednotlivých obrazcov by sa pri brúsení a leštení drobili. Používa sa pálená sadra (tzv. anhydrít) , alebo estrichová sadra. Vzhľadom k dlhšej dobe tvrdnutia, je celý proces omnoho dlhší. Techniku scaglioly môžeme robiť dvoma spôsobmi: Starším, ktorý rôznofarebné plochy skladal ako mozaiku, zrezával a brúsil naraz, alebo mladším, ktorý v mramorovej hmote vytváral lôžka príslušných tvarov, ktoré potom vypĺňal inak sfarbenou hmotou. 

 

Mladší spôsob vyžaduje pomerne hrubú základnú dosku ( najmenej 2 cm), pretože lôžka pre výplňovú hmotu musia byť najmenej 1 cm hlboké. Ďalej vyžaduje jemné a presné opracovanie hrán vytvorených lôžok, kde sa vytvorí špára s výplňovou hmotou. Plát sa potom navlhčí a do lôžok sa vhodnými nástrojmi natlačí mramorová hmota tak, aby trochu prevyšovala zrezanú a hrubo obrúsenú základnú dosku. 

 

Starší spôsob vyžaduje naopak tuhšiu hmotu, z ktorej sa plát odreže nožom aby mal čisté rovné tvary, ktoré sa k sebe skladajú. Rezanie a brúsenie sa potom robí rovnako ako u normálne nakladaného mramoru, iba nanášanie farebných tmelov sa musí robiť na každú farebnú plôšku zvlášť. 

Použité fotky: archív autora

Umelý mramor

Umelý mramor vznikol začiatkom 17. storočia ako náhrada za vtedy veľmi obľúbené drahé obklady z prírodných mramorov. Používal sa na také prvky, ktorých zhotovenie z prírodného kameňa bolo pracné a nákladné, neskôr v období vrcholného baroka nahradzoval celú radu iných typov povrchových úprav, napríklad štukolustra. 

Princípom umelého mramora je farbené sadrové cesto. Príprava umelého mramora pozostáva z nasledujúcich krokov:

1. úprava podkladu

2. príprava mramorovej hmoty

3. nakladanie hmoty a hrubé zarovnanie

4. povrchová úprava: brúsenie, leštenie, voskovanie

Sadrová hmota sa mieša s glejom, aby sa dobre brúsila a leštila, a súčasne sa tak predlžuje doba jej spracovateľnosti. K príprave glejovej vody, v ktorej sa sadra spracováva sa používajú bežné kostné gleje. Glej sa máča vo vode aby napučal a potom túto zmes zohrievame v nádobe s dvojitým dnom na variči. Do gleja musíme pridať pár kvapiek dezinfekcie, aby sa zabránilo neskoršiemu plesniveniu celej zmesy. Zriedime glej s vodou a môžeme túto glejovú vodu zapracovať do sadrového prášku. Spracujeme cesto, ktoré pridávaním sadry miesime. Takto pripravené sadrové cesto môžeme zafarbiť rôznymi práškovými pigmentami, ktoré sme si pripravili s troškou vody, na farebnú pastu.

Z farebných cestíčok trháme alebo režeme rôzne veľké kúsky, ktoré ukladáme a pritláčame na vopred prichystaný podklad. Po dokončení cesto nahrubo zarovnáme a necháme vytvrdnúť. Po vytvrdnutí vyberieme produkt z formy alebo rámu, a jeho povrch začneme upravovať.

Drobné nerovnosti a trhlinky zatmelíme farebným cestom alebo redšou pastou zloženou z glejovej vody, pigmentov a sadry, necháme zatvrdnúť a začneme brúsiť pod tečúcou vodou, brúsnymi kameňmi.

Po vybrúsení, vysušíme, a napustíme mramor ľanovým olejom rozriedeným s terpentínom. Prebytočný olej zotrieme bavlnenými handričkami. Po dvoch dňoch sa mramor preleští včelím voskom rozpusteným v terpentíne alebo benzíne.

 

Použité fotky: archív autora