Umelý mramor

Umelý mramor vznikol začiatkom 17. storočia ako náhrada za vtedy veľmi obľúbené drahé obklady z prírodných mramorov. Používal sa na také prvky, ktorých zhotovenie z prírodného kameňa bolo pracné a nákladné, neskôr v období vrcholného baroka nahradzoval celú radu iných typov povrchových úprav, napríklad štukolustra. 

Princípom umelého mramora je farbené sadrové cesto. Príprava umelého mramora pozostáva z nasledujúcich krokov:

1. úprava podkladu

2. príprava mramorovej hmoty

3. nakladanie hmoty a hrubé zarovnanie

4. povrchová úprava: brúsenie, leštenie, voskovanie

Sadrová hmota sa mieša s glejom, aby sa dobre brúsila a leštila, a súčasne sa tak predlžuje doba jej spracovateľnosti. K príprave glejovej vody, v ktorej sa sadra spracováva sa používajú bežné kostné gleje. Glej sa máča vo vode aby napučal a potom túto zmes zohrievame v nádobe s dvojitým dnom na variči. Do gleja musíme pridať pár kvapiek dezinfekcie, aby sa zabránilo neskoršiemu plesniveniu celej zmesy. Zriedime glej s vodou a môžeme túto glejovú vodu zapracovať do sadrového prášku. Spracujeme cesto, ktoré pridávaním sadry miesime. Takto pripravené sadrové cesto môžeme zafarbiť rôznymi práškovými pigmentami, ktoré sme si pripravili s troškou vody, na farebnú pastu.

Z farebných cestíčok trháme alebo režeme rôzne veľké kúsky, ktoré ukladáme a pritláčame na vopred prichystaný podklad. Po dokončení cesto nahrubo zarovnáme a necháme vytvrdnúť. Po vytvrdnutí vyberieme produkt z formy alebo rámu, a jeho povrch začneme upravovať.

Drobné nerovnosti a trhlinky zatmelíme farebným cestom alebo redšou pastou zloženou z glejovej vody, pigmentov a sadry, necháme zatvrdnúť a začneme brúsiť pod tečúcou vodou, brúsnymi kameňmi.

Po vybrúsení, vysušíme, a napustíme mramor ľanovým olejom rozriedeným s terpentínom. Prebytočný olej zotrieme bavlnenými handričkami. Po dvoch dňoch sa mramor preleští včelím voskom rozpusteným v terpentíne alebo benzíne.

 

Použité fotky: archív autora

Sgrafito

Názov tejto techniky pochádza z tal. „sgraffiare“  
(vyškrabávať, vyrývať) Na farebnú vrstvu malty je nanesená vrstva svetlá z čistého vápna alebo malty, do ktorej sa za mäkka vyškrabávajú línie, ornamenty či figurálne kompozície až na spodnú farebnú vrstvu. Aj sgrafito si vyžaduje tri vrstvy maltovín ako fresková maľba.





Prvú vrstvu tvorí jadro z hrubozrnného riečneho piesku, vápna a prísady cementu. Nahrubo sa urovná a nechá sa zaschnúť.

 

Druhá vrstva je farebná. Na jej zafarbenie sa používajú org. aj anorg. pigmenty stále vo vápne. 

Tretia vrstva – intonako sa skladá z vápennej kaše, riečneho piesku a mramorovej múčky, nanáša sa na farebnú štuku a uhladí sa. 

Po obschnutí intonaka sa prepauzuje kresba a ihneď sa vyškrabáva sgrafitovými očkami rôznych veľkostí a tvarov. Preškrabáva sa vrstva bieleho intonaka až na farebnú vrstvu. Vrypy sa vedú tak, aby ich strany boli šikmé.

  

Osobitým druhom je negatívne sgrafito, ktoré má farebný povrch a bielu kresbu.  

Striebristé sgrafito vznikne, ak spodná vrstva je zafarbená spálenou slamou.  

Sgrafito spojené s freskou – po vyškrabaní kompozície vrchnú vrstvu kolorujeme ako pri freske.

 žiacke práce

 

Použité fotky: archív autora

Mozaika

Mozaika je výtvarné dielo plošného dekoratívneho charakteru, často monumentálnych rozmerov, poskladané napr. z polámaných alebo rezaných fragmentov farebných skiel, kameňov a minerálov, keramických častí či dlaždíc, prípadne perleti, fixovaných na pevnom podklade pomocou mált a tmelov ale v súčasnosti skôr syntetických lepidiel.  
Pôvodne bola zhotovovaná z rezaných kameňov rovnakej veľkosti. Vynikali v nej predovšetkým Gréci, ktorí používali práve túto tzv. Tesserae techniku. (tal. Tesserae – kocky, štvorčeky) Vhodný kamenný materiál bol sekaný a rezaný do štvorčekov, trojuholníkov a iných geometrických tvarov (veľkosti 1cm) tak, aby po zostavení obrazu fragmenty k sebe čo najtesnejšie priliehali a vytvárali tak odolný kompaktný celok. Mozaiky sa tvorili predovšetkým ako podlahové dekorácie.

V Pompejách sa uplatnil aj spôsob nazvaný Emblemata. Panely, zostavované z drobnejších materiálových fragmentov sa najskôr pripravovali na plátoch z kameňa alebo terakoty a osádzali sa potom vcelku.

V rannej kresťanskej dobe mali mozaiky často kruhový tvar poskladaný z mramoru sekaného do oblých tvarov a kombinovaného spolu s perleťou k zobrazeniu symbolickej perly.

V stredoveku bol veľký záujem o mozaiku. Uplatňovali sa tu exkluzívne materiály – polodrahokamy. Figurálna tvorba tejto doby začína znova rozlišovať aj detaily z drobnejších kúskov.

Zvláštnym druhom bola tzv. Byzantská mozaika (4 – 14 storočie), zo sekaného skla s farebnými glazúrami . Pokiaľ sa používali priehľadné sklá, boli zospodu podkladané zlatou fóliou, pričom sklenené kocky sa zo spodnej strany rôzne tvarovali alebo osekávali v rôznych zámerne nepravidelných smeroch. Tým sa zosilňovali iluminačné efekty (napr. na svätožiarach).

Vedľa kamennej a sklenenej mozaiky sa už od antiky vyskytovala aj mozaika keramická. Terakotové kúsky bývajú rezané z doštičiek alebo priamo lisované.

Súčasnú monumentálnu tvorbu charakterizujú rozmerné plošné alebo reliéfne keramické diela farebné aj nefarebné vytvárané v ateliéroch v celej ploche a pred vypálením rozrezané na diely. Tie sú potom osadené v celku na pripravenú stenu.

V dnešnej praxi sa ploché, dopredu pripravené mozaiky nalepujú lícom na papier alebo plátno a po osadení do malty je lícová fixujúca papierová plocha umytá.

Najstaršie zachované mozaiky literatúra uvádza sumerské štandardy z lazuritu a perlete, lepené asfaltom. Odtiaľ cez Egypt sa mozaika dostala do Európy, kde sa významne rozšírila od 2. storočia v cisárskom Ríme. 

 žiacka práca

Druhy mozaík.

Mozaika Benátska:  Je výzdobná technika. Intarzia farebnými nerovnakými úlomkami perlete, ktoré sú vtláčané do mastného kriedového či lakového tmelu a potom leštené. Bola rozšírená v talianskej renesancii a to hlavne v nábytkárstve. 

Mozaika Florentská: Je spôsob zdobenia objektov, hlavne nábytku inkrustáciou, tzn.vkladaním rezanými a leštenými polodrahokamami a horninami.  Rôznofarebnými materiálmi s výraznou kresbou boli vytvárané geometrické tvary, ale aj rôzne zobrazujúce motívy. V prípade kombinácie mramoru sa spravidla hovorí o technike Pietra Dura. Technika bola rozšírená predovšetkým v renesancii ako mimoriadne boli hodnotené talianske práce z obdobia manierizmu.

žiacka práca

Použité fotky: archív autora