Marocký štuk-Tadelakt

Marocký štuk alebo tadelakt je dekoratívna omietka na báze vápna, čisto prírodného charakteru, ktorá sa používala už v starej antike. Povrch tejto omietky je veľmi jemný, hladký a po finálnej úprave lesklý. Marocký štuk má vynikajúce termoregulačné účinky a ďalšou jeho vynikajúcou vlastnosťou je, že je vodeodolný a teda je vhodný i do vodou veľmi exponovaných miest (napr. do sprchy, kúpeľne, kuchyne).

Je to starodávna technika pochádzajúca z orientálneho Maroka. Hlavnými zložkami, ktoré sa podieľajú na výslednom efekte, sú do zmesi pridaný mramorový prášok a popol. Nanáša sa v dvoch vrstvách, ktorých konečnou úpravou je zhutnenie lyžicou a zapracovanie ochranného mydla kameňom. Takýto povrch sa stáva vode odolným a nadobúda nádych lesku. Pre jeho vlastnosti, vytlačil použitie obkladov v mnohých kúpeľniach, sprchových kútoch, kuchyniach. Jednou z výhod je celoplošná vrstva bez špár, čím je zabezpečená a zaistená vysoká antibaktériálnosť, k čomu napomáha vápenné zloženie, ktoré pôsobí dezinfekčne. 

Obsah tadelaktu sa nanáša na pripravený povrch v dvoch vrstvách. Spodná vrstva sa nechá zavädnúť, nanesie sa na ňu vrchná vrstva, a keď zavädne, začneme tadelakt leštiť tvrdým hladkým kamienkom. Na malej ploche ním vyvinieme veľký tlak a vďaka tomu sa postupne uzavrú póry na povrchu omietky. Nakoniec sa natrie marseillským mydlom, ktoré opäť zapracujeme kamienkom do povrchu.

Prírodnými omietkami neskúšajte omietať staré glejové alebo kriedové nátery, povrchy natreté olejovými alebo plastovými nátermi, kovy, hladké nenasiakavé a trvalo vlhké podklady. Zloženie výlučne z prírodných materiálov je pre organizmus človeka neškodné. Takéto omietky neobsahujú alergény a sú priedušné, PH neutrálne, na dotyk nie sú chladné a nepôsobia umelo. V interiéri vytvárajú optimálnu, zdraviu prospešnú klímu. Interiérové prírodné omietky sú alternatívou pre tých, ktorí uprednostňujú tradičné spojenie s prírodou a staré techniky. 

Ak by ste chceli čosi podobné aj v exteriéri, musíte rátať nielen s väčšou prácnosťou, ale aj investíciou. Môžete sa však inšpirovať predkami, ktorí sa o vonkajšie omietky pravidelne starali alebo ich ochránili dostatočným presahom strechy a osadením stavby výraznejšie nad terén. Aby zostala prírodná hlinená omietka do exteriéru naozaj prírodnou a dostatočne trvácnou, výskumníci stále experimentujú s jej zložením. Inak by musela totiž obsahovať stabilizačné chemické zložky, čo je pre ekostaviteľstvo neprijateľné.

Zloženie: Prírodné hydraulické vápno, kremičité piesky s odstupňovanou zrnitosťou, mramorová múčka, hlina, popol, kremelina, celulóza. 

Tadelakt sa dá kúpiť aj ako namiešaný prášok, ktorý sa vmieša postupne do udaného množstva čistej, studenej vody. Používa sa pri tom vŕtačka s habarkou alebo miešací stroj. Nechá sa 30 min dozrieť a ešte raz sa premieša. Namiešaný tadelakt treba spracovať v priebehu 8 – 10 hod. 

 

Nástroje: Berberi v Marákeši pracujú so skutočne jednoduchými ale účinnými nástrojmi. Najdôležitejší nástroj je kameň, ktorý je s pribúdajúcim časom používania  stále hladší, lepší a cennejší.

Iné používané nástroje sú: Lyžice na nanášanie, porovnateľné s našimi murárskymi lyžicami, malé, vlastnoručne zhotovené drevené rozotieracie doštičky, a malé, zo zvyškov plastu zhotovené špachtle. Pri zhutňovaní lyžicami z ušľachtilých ocelí sa môže vytvárať šedý kovový oter. Lyžice z pružinovej ocele produkujú oteru menej. Treba dať pozor, aby tadelaktované povrchy pri zhutňovaní lyžicou neboli príliš suché. Čím sú suchšie, tým viac je kovového oteru. 

Vhodný kameň sa hľadá v prírode, v obchodoch s kameňmi alebo v ezoterických obchodoch s liečivými kameňmi. Vhodné kamene vznikajú z tvrdej hustej horniny napr. bazaltu alebo achátu. Kremene by mali mať priemer max. 8 cm a jednu skutočne hladkú, plochú a málo zvlnenú plochu. Pretože ideálne kamene sú dosť zriedkavé, môžu sa vhodné kamene za mokra vybrúsiť brusným prostriedkom na sklenenej platni. 

Vhodné podklady:

Tadelakt sa môže robiť na hydraulickú vápennú omietku ako aj na vápenno-cementové omietky. Povrch omietky nemá byť príliš hladký, ale natiahnutý lyžicou, hladítkom, alebo prehobľovaný hoblíkom. Omietky nemusia byť presne vyrovnané hladítkom. K marockému prostrediu sa veľmi dobre hodia mierne vlnité, len lyžicou vytvorené omietky. To znamená, že staré omietky majú byť odstránené, alebo otlčením pripravené pre novú vápennú omietku.

Namiesto suchej stavby so sadrokartónom alebo sadro-vláknitými doskami odporúčame stavbu z dosák z drevenej vlny s magnezitovým spojivom (heraklit) ako nosičom omietky. Suché vápenné a vápenno-cementové omietky treba vopred namočiť a pieskujúce podklady dôkladne omiesť a spevniť kazeínovým základom. Treba odstrániť zhluky spojiva a z betónu odstrániť zvyšky debnárskeho oleja. Odstrániť zle držiacu omietku a časti muriva opraviť materiálom toho istého druhu.

Spracovanie:

Krátky popis postupu obvyklého v Maroku: Tadelakt sa nanesie lyžicou a rozotrie sa malou drevenou roztieracou doštičkou a tým sa trochu zhutní. Potom sa vyhladí plastovou špachtľou a kameňom krúživými pohybmi. Tadelakt musí byť zavädnutý tak, že sa dá leštiť. Tento okamih závisí od sacej schopnosti a zvyškovej vlhkosti podkladu ako aj od poveternostných podmienok, a môže sa prípad od prípadu veľmi líšiť.

Postup v našich podmienkach: Benátskou lyžicou sa natenko nanesie tadelakt, nechá sa zavädnúť a nanesie sa druhá vrstva. Keď je zavädnutá, vyhladí a vyleští sa benátskou lyžicou. Plastovou špachtľou sa dajú uzavrieť malé póry a dierky. Hladiace mydlo sa nanesie mäkkým štetcom tak, aby sa povrch nasýtil. Po krátkom zavädnutí vyleštíme plochu kameňom. Tým vznikne vysoký lesk a povrch bude odpudzovať nečistoty a vodu a bude vhodný do vlhkých priestorov. 

Chemicky tu vznikne vodou nerozpustné vápenné mydlo tým, že mydlo reaguje s vápnom v podklade. Púnsky vosk sa použije, keď chceme vysoký lesk, a nanesieme ho tenkou vrstvou pomocou benátskej lyžice a po uschnutí vyleštíme lyžicou. Emulzia karnaubského vosku môže byť tiež použitá na zvýšenie lesku. Emulzia sa rozotrie mäkkou utierkou a vyleští. 

Údržba: Čistíme vodou, v prípade potreby s prídavkom marseillského mydla. Povrch umývame mäkkou handrou alebo špongiou.

Nepoužívame žiadne čistiace prostriedky pre domácnosť alebo tvrdé špongie. Pri nanášaní tadelaktu v dosahu striekajúcej vody sa má po 2 – 3 dňoch schnutia naniesť druhý raz hladiace mydlo. Mydlo sa môže rovnomerne vyleštiť zvitkom mäkkej látky vloženej do plastového vrecka.

Použité fotky: archív autora, http://www.tierrafino.cz/tadelakt.html

Štukolustro

Štukolustro sa podobá umelému mramoru, farby sa nemiešajú do malty ale nanášajú sa vo farebnej lícnej vrstve. Pred nanášaním jednotlivých vrstiev sa musí podklad očistiť, zbaviť prachu a navlhčiť. Existujú dva spôsoby štuka lustra:

1. na podkladovú omietku sa nanesie lícna omietka z alabastrovej sadry rozmiešanej v glejovej vode, pre spomalenie tuhnutia sa používa vápenná voda – získa sa tým belostná omietka. Ak má byť farebná pridá sa do lícnej vrstvy omietky farebný pigment. Po zatiahnutí sa lícna vrstva prežehlí žehličkou. Keď hmota úplne zatvrdne, napustí sa roztokom ľanového oleja s terpentínom a navoskuje sa včelím voskom.

2. na stenu sa nahodí hrubá vápenná omietka zo starého, dobre uležaného vápna a čistého riečneho piesku hrubšej zrnitosti a uhladí sa dreveným hladítkom.  

Na zaschnutý podklad sa nanesie druhá  podkladová vrstva z jemnej vápennej malty, ktorá sa dreveným hladítkom zahladzuje tak, aby nepraskala.  

Tretia vrstva sa robí z dobre uležaného vápna a z mramorovej múčky a uhladí sa dreveným hladítkom.  

Štvrtá vrstva sa nanesie po 8-10 hodinách a robí sa z mramorovej štuky (múčka, scedené vápno) a poriadne sa vyhladí mosadzným hladítkom.  

Na túto vrstvu sa nanesie farebná zmes zo scedeného uležaného vápna, jadrového mydla rozpusteného v teplej vode, smoly, vosku, a zemitých farieb zmiešaných za tepla a stálymi na svetle. Lícna plocha sa zmesou maľuje v jednom tóne, alebo sa rôznymi tónmi napodobňuje vzhľad mramoru. Omietka sa potom žehlí žehličkou alebo sa  vyhladzuje kameňmi do zamatového lesku. Po uschnutí sa asi za osem až desať dní natiera mydlovým lúhom, leští sa flanelom, voskuje sa a zase leští flanelom až kým sa nedosiahne vysoký lesk. Veľké plochy sa žehlia bez prerušenia, aby nebolo vidieť nadrábanie.

DRUHY ŠTUKOLUSTRA:
Priame štukolustro

Návrh sa prepauzuje na omietku a prekreslí latexovou farbou alebo tušom. Z pripravenej sadrovej zmesi sa režú pláty hrubé 1 – 1,5cm a prilepujú na podklad, prekrývajúce časti sa orežú podľa kresby, takto sa pokryje celá plocha. Potom sa plocha vyrovná zoškrabovaním, hladením – má byť čo najrovnejšia, pretože suchá sadrová zmes sa veľmi ťažko brúsi. Štukolustro potrebuje dlhšiu dobu, aby dostatočne vytvrdlo. Potom sa brúsi za mokra pemzou alebo brúsnym papierom na brúsenie za mokra. Povrch sa často oplachuje. Ďalej sa povrch tmelí tmelom vo farbe príslušnej plochy, až kým nevznikne dokonale rovný a hladký povrch. Na záver sa leští achátom alebo krveľom, čím sa dosiahne lesk podobný mramoru.

 

Žehlené štukolustro. 

Nepracuje sa so sadrovými zmesami, ale na jadrovú omietku sa nanáša zmes piesku s dobre uležaným haseným vzdušným vápnom. Ešte do vlhkého sa maľuje lazúrnymi farbami: akvarelovými alebo krycími  temperovými. Striedaním lazúry a krycej techniky vznikne zaujímavá, živá maľba. Žehlí sa za mokra nie veľmi studenou (vznikli by škvrny), ani nie veľmi horúcou žehličkou (spálili by sa pigmenty – stmavli by). Žehlí sa miernym tlakom, nie hladením. Účelom plochy je povrch vyrovnať. Žehlí sa tak dlho, až je povrch lesklý. Žehlenie vyžaduje dlhší cvik.

 

Maľované štukolustro.

Je to maľba do vlhkej vápenno-sadrovej omietky technikou fresky. Omietka sa nanáša v niekoľkých vrstvách od jadra až po vrchnú hladkú vrstvu. Kým je ešte vlhká, maľuje sa na ňu vlasovými štetcami farbami rozrobenými vo vode. Po dôkladnom vyschnutí maľby sa leští politúrou pripravenou z vosku rozpusteného v terpentíne. Politúra sa nanáša mäkkou handrou alebo štetcom.

Nepriame štukolustro.

Na zhotovenie nepriameho štukolustra sa používa hrubšie sklo veľkosti zamýšľaných platní. Pod sklo sa položí plsť, aby tlakom sadry neprasklo. Na platniach sa urobí rám, pod sklo sa podloží výtvarná kompozícia, ornament. Sklo sa pred liatím sadry separuje. Zafarbená sadrová zmes sa nanáša vliatím z kornútka, kvapkaním zo stierky a podobne. Mokré materiály možno priamo na skle miešať, čím vznikajú mramorové vzory. Pri výtvarných kompozíciách sa postupuje od detailov po väčšie celky. Po nanesení farebnej sadrovej vrstvy sa nanáša vrstva z lacnejšieho druhu sadry, do ktorej sa vtláča laminát – ľanové plátno, sklený laminát, mosadzné, pozinkované pletivo. Suché platne sa snímajú zo skla tak, že sa najprv rozoberie rám a potom sa sklo nakloní. Separované sklo sa od suchej sadry ľahko oddelí. Hladká lícová strana sa po zaschnutí napustí ľanovým olejom, ktorý oživí farby. Pórovitý povrch sa upraví brúsením.

Použité fotky: ŠÚV Ružomberok

Scagliola

Technika scaglioly nie je v podstate nič iné ako intarzia v umelom mramore. V 16. a 17. storočí nahradzovala techniku pietra dure, ktorá bola pracná a nákladná, pretože vyžadovala kamenársku techniku. Pre tento výrobný spôsob sa nehodí ako základný materiál obyčajná alabastrová alebo štukatérska sadra, pretože je mäkká a ostré hrany špár jednotlivých obrazcov by sa pri brúsení a leštení drobili. Používa sa pálená sadra (tzv. anhydrít) , alebo estrichová sadra. Vzhľadom k dlhšej dobe tvrdnutia, je celý proces omnoho dlhší. Techniku scaglioly môžeme robiť dvoma spôsobmi: Starším, ktorý rôznofarebné plochy skladal ako mozaiku, zrezával a brúsil naraz, alebo mladším, ktorý v mramorovej hmote vytváral lôžka príslušných tvarov, ktoré potom vypĺňal inak sfarbenou hmotou. 

 

Mladší spôsob vyžaduje pomerne hrubú základnú dosku ( najmenej 2 cm), pretože lôžka pre výplňovú hmotu musia byť najmenej 1 cm hlboké. Ďalej vyžaduje jemné a presné opracovanie hrán vytvorených lôžok, kde sa vytvorí špára s výplňovou hmotou. Plát sa potom navlhčí a do lôžok sa vhodnými nástrojmi natlačí mramorová hmota tak, aby trochu prevyšovala zrezanú a hrubo obrúsenú základnú dosku. 

 

Starší spôsob vyžaduje naopak tuhšiu hmotu, z ktorej sa plát odreže nožom aby mal čisté rovné tvary, ktoré sa k sebe skladajú. Rezanie a brúsenie sa potom robí rovnako ako u normálne nakladaného mramoru, iba nanášanie farebných tmelov sa musí robiť na každú farebnú plôšku zvlášť. 

Použité fotky: archív autora