piatok 18. novembra 2011

Mramorovanie

Mramorovanie je súhrnný názov pre techniky imitácie mramoru alebo dekoratívnych kameňov. Tieto techniky sú veľmi staré, pretože mramor bol považovaný už v stredoveku za veľmi ušľachtilý materiál a tiež jeho ťažba a spracovanie boli technicky náročné a teda aj veľmi drahé. Už v gotike sa s obľubou napodobňoval maľbou a úpravou povrchu kameň, hlavne na fasádach, ale aj vo výzdobe interiérov tam, kde prostriedky stavebníka nestačili na použitie pravého prírodného materiálu. K rozvoju používania mramoru k dekorácii interiérov prišlo predovšetkým v období talianskej renesancie. Neskôr sa začali tieto nákladné mramorové dekorácie napodobňovať lacnejšími technikami, a to buď štukatérskymi alebo maliarskymi.

Druhy mramorovacích techník.
Štukatéri napodobňovali mramor pomocou rôznych techník maľby. V 18. a 19. storočí sa mramorovacie techniky používali v širokej miere k výzdobe interiérov aj mobiliárov.
Rozoznávame techniky imitácie mramoru maliarskym spôsobom – teda náterom a techniky imitácie mramoru štukatérskym spôsobom – teda nanášaním.
Pri imitácii mramorov musíme mať základné poznatky napodobňovaného materiálu, predovšetkým druhov mramorov podľa farby a charakteristickej kresby. Napodobňujú sa väčšinou známe a typické druhy ako sú napríklad:

biely kararský,


čiernozlatý portor (porte d´or),


žltý sienský,

červený slivenecký,

fialový marocký,

zelený morský (vert de mer),

kubánsky (hadec),


mušľový vápenec,

alebo aj iné horniny, napríklad farebné pieskovce alebo  kryštalické horniny, ako je žula či labradorit.

Náterové techniky.
Maliarske imitácie mramorov vychádzajú z použitia bežných techník oleja alebo tempery a rozvinutých olejových techník, voskových či vodových lazúr.
Imitácie mramoru sa robia úplne bežne na drevenej, štukovej, lepenkovej alebo kamennej podložke. Tieto podložky treba vždy upraviť tak, aby sa vytvoril pevný povrch, vhodný pre zvolenú techniku. Drevenú podložku prebrúsime brúsnym papierom a napustíme fermežou. Potom ešte vytmelíme olejovým tmelom, ktorý znova prebrúsime. Na takto pripravený povrch môžeme naniesť základný náter, a to buď pomocou olejovej, alebo temperovej beloby.
Na omietke a štuke upravujeme podklad buď napúšťaním zriedeným ľanovým olejom v terpentýne alebo zriedenou napúšťacou fermežou v prípade, že mramorovanie bude robené v technike oleja alebo mastnej tempery, glejovou vodou eventuálne roztokom kazeínu v prípade použitia vodových techník, suchej tempery alebo gvašu.
Kovové podklady upravujeme spôsobom zodpovedajúcim bežným náterovým technikám – grafitový základ spojený kvalitnou fermežou, ďalšia vrstva tvorená olejovou belobou. Mramorovanie sa na kove robí výhradne olejovou technikou.
Na kameni – obvykle to býva pieskovec, opuka, vápenec alebo žula sa postupuje rovnako ako na štuke stým, že základný penetračný náter môže byť odpovedajúcim spôsobom zriedený.

Príklady pracovných postupov:
Použitie tzv. liehovej techniky
Základný náter prevedieme v ľubovoľnej technike. Natretú základnú plochu potom zjemníme brúsnym papierom, čisto zbrúsime a brúsny prach starostlivo odstránime. Potom si pripravíme vhodnú lazúru spojenú pivom, octom, alebo dextrínom. K náteru použijeme obyčajný, guľatý štetec, ale lazúru môžeme nanášať aj mäkkou prírodnou hubkou. Lazúru musíme namiešať tak, aby nebola príliš riedka, a tak aby jej tón nebol silnejší než základný odtieň podloženého náteru. Akonáhle základný náter lazúrou rovnomerne pokryjeme, chytíme mäkkú hubku alebo tupovací štetec, dobre nasiaknutý lazúrou a pomocou nich vytvárame mramorovú štruktúru s výraznými svetlými a tmavými miestami. Takúto plochu necháme potom kratšiu dobu v kľude, aby sa časť vody vyparila. Potom namočíme dlhý plochý štetec do liehu a celú plochu prestriekame. Striekance musia byť rovnomerné a nie príliš veľké. Pri správnom postupe vytvoríme pomocou liehového postreku nepravidelné škvrny pripomínajúce štruktúru mramoru.

Mramorovanie pomocou husieho pera.
Jemnú vrstvovitú štruktúru sedimentárnych hornín napodobníme najlepšie pomocou husieho pera, alebo celého husieho krídla. Mramorovanie môžeme robiť v technike oleje, alebo v technike vodovej lazúry. Perá môžeme zastrihnúť tak, aby hrúbka maľovanej vrstvy bola rovnaká a mala ostré kontúry. Pri použití olejovej techniky namáčame pero do terpentýnu, pri vodovej technike do liehu. Vytvárajú sa tak zaujímavé pravidelne vytierané línie, ktoré zdôrazníme šikmo prebiehajúcimi tmavými alebo svetlými žilami. Štruktúre potom dáme potrebnú hĺbku ešte lakovou lazúrou.

Imitácia kararského mramoru.
Starostlivo vybrúsenú hladkú a suchú bielu základnú plochu natrieme polomastným olejovým smaltom, do ktorého ešte za vlhka nanášame dlhým gulatým štetcom nepravidelné škvrny v odtieni studenej bielej farby. Po zaschnutí plochu prestriekame štetcom namočeným v terpentýne. Tým dôjde k čiastočnému splynutiu okrajov ostro ohraničených škvrnách a k vytvoreniu nových. Po uschnutí celý náter jemne prebrúsime a vyleštíme do pololesku.

Imitácia čiernozlatého mramoru (porte d´or)
Tento druh mramoru bol veľmi obľúbený v období renesancie v Taliansku a vo Francúzsku, odkiaľ tiež pochádza. Má charakteristické zlatožlté a biele žilky. Vlastnú základnú štruktúru má vytvorenú z čiernych a čiernošedých veľkých škvŕn, ktoré sú premiešané bielymi a svetlošedými veľmi jemnými žilkami.
Biely vybrúsený podklad natrieme základným čiernym alebo šedočiernym odtieňom. Na tento základ striekame alebo tupujeme šedé alebo naopak čierne okrúhle škvrny. Pokiaľ chceme vytvoriť silné svetlé škvrny, vytrieme gumovou stierkou alebo koženým tampónom v mokrom nátere nepravidelné pruhy. Po zaschnutí základného náteru a jeho mierneho prebrúsenia nanášame do vynechaných pruhov plochým štetcom  zlatožlté a okrové výplne. Ich nepravidelné sfarbenie dosiahneme tak, že plochý štetec namočíme jedným okrajom do beloby a druhým okrajom do zlatého okra alebo chrómovej žlte. Ostré biele žilky rysujeme buď násadou štetca, alebo ihlovým nástrojom. Hotovú imitáciu natierame priesvitným lakom, ktorý lomíme malou prísadou beloby.

Imitácia sliveneckého mramora..
Jeho najznámejší druh má farbu čerstvého hovädzieho mäsa. Sú však tiež známe odrody s jemnými šedými odtieňami. Napodobenie sa najlepšie robí v octovej alebo pivnej lazúre. Na základnú brúsenú belobu nanesieme plochým štetcom sienu pálenú, zmiešanú s rumelkou a kaselskou hneďou a s malou prísadou kaput mortua. Nahnedlé škvrny môžeme vytvárať tiež čiernou lazúrou. Mäsovú štruktúru dosiahneme tak, že nepravidelne nanesené červenkavé odtiene premačkáme hrudou z pokrčeného papiera. Ostré biele žilky kreslíme násadou štetca alebo dreveným rydlom. Na záver vytvoríme malým plochým štetcom spleť hnedočervených tmavých žiliek a to za použitia mastnej tempery alebo olejovej farby. Keď celá maľba uschne, natiera sa mastným priehľadným lakom s niekoľkými stopami beloby.

Imitácia žltého sienského mramoru v olejovej lazúrovej technike.
Pre tento svetlý, teplo žltý mramor sú charakteristické škvrny zo žltočervených a tmavohnedých úlomkov vedľa hniezd vyplnených kremičitým, mliečno zakaleným gelom.
Vybrúsenú základnú bielu plochu natrieme za použitia plochého gussovského štetca v pásoch prírodnou sienou v glejovom pojidle. Gumovou stierkou pásy rozdelíme. Iným štetcom nanesieme nepravidelné hlinité vrstvy namiešané z riedkej sieny pálenej a sieny prírodnej lomenej malým množstvom ultramarínu a kaput mortua. Ostrejšie pukliny v štruktúre napodobníme plochým špicatým vlasovým štetcom. Behom postupného zasychania olejových lazúr vytrieme koženým tampónom biele žily so žltými okrajovými pásmi. Po úplnom uschnutí vrstiev celú kresbu jemne prebrúsime a lakujeme riedkou krémovou alebo bielou lazúrou.

Imitácia zeleného alebo tiež morského mramora (vert de mer) alebo zeleného kubánskeho hadca.
Zelený mramor alebo morský mramor je kryštalický modrozelený až olivovozelený vápenec s výraznou kresbou pripomínajúci morské vlny. Pre imitáciu použijeme základný náter namiešaný z modrozelenej farby (chrómová zeleň), umbry, okru a beloby v glejovej tempere. V nátere si tupovaním hubkou a husím perom vyznačíme vlnitú štruktúru. Tampónom nanesieme tmavšie odtiene tak, že tampón silne nasiaknutý farbou pritláčame do vlhkého náteru. Po uschnutí jemne prebrúsime a nanesieme na neho širokým štetcom lakovú lazúru, v ktorej plochým a špicatým vlasovým štetcom vytvárame tmavé čiernozelené žily olejovou farbou, žily prebiehajú kolmo cez svetlejšiu kresbu. Dokončenú imitáciu natrieme bielou voskovou lazúrou alebo veľmi riedkou vrstvou lakovej lazúry prifarbenej prísadou litopónu alebo plavenej šampanskej kriedy.


Imitácia červeného marockého ónyxu.
Marocký ónyx je tmavočervený až červenofialový polodrahokam vrstvenej štruktúry s bielymi až šedými žilami.
Na vybrúsený biely podklad natierame tmavou sýtou červeňou (rumelka a kostná čerň) plochým štetcom široké pásy. Vrstvenú štruktúru napodobníme vytieraním husím perom, jemnejším gumovým hrebeňom alebo aj krátko zastrihnutým plochým štetcom. Často prerušované diagonálne bežiace žily vyznačíme najprv ešte v mokrej vrstve vytreným koženým tampónom a potom ich obtiahneme ostrou kresbou belobou, lomenou okrom a šeďou. Po dôkladnom zaschnutí lakujeme veľmi slabou bielou lakovou lazúrou.

Použité fotky: zdroj internet




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára